Koľko atómových bômb bolo zhodených na Japonsko?
Každý, čo sa len trocha zaujíma o vojenskú históriu odpovie na túto otázku
so slabým úsmevom: dve. Je to však skutočne pravda?
V posledných rokoch sa množia poukazy na to, že atómové bomby,
údajne vyrobené za druhej svetovej vojny v americkom programe
nukleárnych zbraní označenom ako »Manhattan Project« možno vôbec neexistovali,
ale že tieto Američanmi nasadené zbrane boli nemeckého pôvodu –
ukoristené britskými a americkými špeciálnymi jednotkami, postupujúcimi s
3.americkou armádou na Durinsko.
V tejto súvislosti sa oplatí, pozrieť si ešte raz jednu historku, ktorá
začala v rokoch 1970 a dve desaťročia neskôr prešla cez médiá – dnes však
už úplne zabudnutú.
Pjotr Ivanovič Titarenko, bývalý vojenský tlmočník v štábe sovietskeho
maršála Rodiona Malinovskeho, ktorý sa zúčastnil na rusko-japonských
kapitulačných rozhovoroch 1945 tvrdí niečo, čo pred rokmi znelo úplne
fantasticky, že totiž na Japonsko boli zhodené 3 atómové bomby – z ktorých
jedna neexplodovala. Táto historka nebola uverejnená len tak niekde, ale bola
zverejnená v Nemecku spravodajským magazínom Der Spiegel v jeho
vydaní 10/1992 na stranách 169 až 171.
Člen KS-ZSSR Titarenko napísal už 1979 list na ústredný výbor svojej strany,
v ktorom sa sťažuje na narastajúce vojenské zbližovanie Japonska ku
Amerike a uvádza, že by sa malo predsa odhaliť svetu, že Japonci krátko po
vojne odovzdali Sovietskemu zväzu jednu atómovú bombu, ktorá bola zhodená na
Nagasaki, ale nevybuchla.
V Moskve síce zobrali list na vedomie, ale za to zodpovední pochybovali
v tom čase, že pisateľ bol skutočne v tom čase na mieste. Tak sa
záležitosť sa na určitú dobu stratila, až novinár Igor Morozov
v roku 1990 našiel jednu kópiu tohto listu. Morozov sa špecializoval na
vojenskú históriu a bol myšlienkou druhej bomby z Nagasaki úplne
elektrizovaný. Morozov nemohol bohužiaľ Pjotra I. Titarenka navštíviť, pretože
ten, krátko pred nájdením kópie listu zomrel.
Pri ďalšom zisťovaní Morozov veľmi rýchlo zistil, že Titarenko bol skutočne
nasadený ako vojenský tlmočník pri kapitulačných rokovaniach v regióne
Changchun. Napriek tomu dlhú dobu neveril, že historka môže súhlasiť a že
narazil na dezinformáciu, až narazil na jeden rádiotelegram z 27. augusta
1945, ktorý pochádzal od veliteľa štábu Kwantungskej armády, ktorý sa jeden
týždeň predtým, vzdal ruským ozbrojeným silám. Tento bol oznamovaný
zastupujúcemu šéfovi generálneho štábu v Tókiu a obsahoval nasledujúce
hlásenie:
»Neexplodovanú atómovú bombu, ktorá bola prevezená z Nagasaki do Tokia,
prosím obratom odovzdať do úschovy sovietskemu veľvyslanectvu. Očakávam spätnú
správu.«
Neskôr sa vynorili aj ďalšie indície na to, že Japonci sa zmocnili jednej
americkej bomby a túto ponúkli Rusom, aby zabránili monopolu atómových zbraní
USA, v ktorom Japonci videli svoju skazu.
Príspevok v Spiegli ponúkol aj americký názor k tvrdeniu
Titarenka. Všetci špecialisti, medzi nimi aj autori Richard Rhodes a
William Arkin, ale aj »otec americkej vodíkovej bomby«, Edward Teller, odmietli
existenciu ďalšej bomby z Nagasaki. Údajne, tak sa hovorilo, boli na
tichomorskom ostrove Tinian (odkial sa podnikalo atómové bombardovanie
Japonska) tri prototypy bomby typu Fat Man, avšak plutónium dorazilo na ostrov
len pre jednu z nich.
Richard Rhodes si myslí, že plutónium bolo ten rozhodujúci nedostatok a že
nebolo vôbec žiadneho atómového materiálu pre druhú (ostrú) plutóniovú
bombu.
Edward Teller považuje hypotézu tretej bomby na Japonsko, taktiež za
neudržatelnú. Pozoruhodné však je, že sa tento muž až do svojej smrti nechcel
vyjadriť k tomu, koľko atómových bômb bolo ku koncu vojny skutočne
v amerických arzenáloch. Odpoveď na túto otázku, čo sa vtedy skutočne
stalo, môžu zrejme dať len tajné archívy USA a Ruska. Tieto však zostávajú, vzhľadom
k týmto otázkam naďalej zatvorené – jednoznačné znamenie pre to, že treba
verejnosť zadržiavať od podobných otázok.
V posledných rokoch zhromaždené americké dokumenty, ktoré
podliehali čiastočne až do 2005 utajeniu a potom boli sprístupnené, ukazujú
jednoznačne, že nemecký atómový (zbraňový) výskum bol podstatne pokročilejší,
ako sa všeobecne konštatuje. Ak ďalej zvážime, že britské archívne a osobné
materiály, ako aj výsluchové záznamy bývalých vedcov a dôstojníkov SS
zúčastnených na nemeckých projektoch atómových zbraní, podliehajú lehote zákazu
zverejnenia 100 rokov, tak je to nezvratný dôkaz pre to, že oficiózne písanie
dejín nie je nesprávne.